Divná próza 1.časť

Autor: Václav Papež | 18.11.2012 o 10:34 | (upravené 18.11.2012 o 10:43) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  126x

Pokiaľ sa čitateľ dopracoval až sem, je to dobré znamenie. Ešte ho to síce nezačalo baviť, ale pravdepodobne vychádza z toho, že v nasledujúcich riadkoch nájde niečo zaujímavé. Dovoľte mi však zmariť aj túto prvotnú nádej. Všetko čo sa dočítate, zväčša nesúvisí s realitou, a ak náhodou aj áno, nemôžete vedieť kedy. V skratke, autor si z vás robí dobrý deň. Vlastne ja si z vás robím dobrý deň, so zámerom pre vás zlého dňa.

 

Moje meno je Adam. Všetko to začalo kedysi dávno. Na mieste, kde sa nesypala voda a nelial piesok. Podliehali totiž miestnym ustáleným fyzikálnym zákonom. Nechcem začínať narodením, nechutne „klišeidným“ pojmom beletrizovaných životopisov, preto odštartujem v jasliach.

Možnože čitateľa prekvapí, ako je možné, že si Adam pamätá na svoj trojročný vek, ale nemal by byť netrpezlivý, on mu to za chvíľu vysvetlí.

Svoj vek si pamätám, lebo moja najjasnejšia spomienka sa spája so situáciou, v ktorej sa ma stará mama spýtala: „Adam, koľko máš rôčkov?!“ A malý Adamko, chlapček ako má byť, ukázal tri pršteky. Áno, asi to nie je príliš hodnoverné, keďže spomienka je rovnako jasná ako sny ktoré som v tej dobe prežíval. Obraz: uväznený v kanáli, kde ma kŕmila myšacia rodinka, zhora na mňa volajú rodinní príslušníci. Aj keď obe spomienky sú rovnako živé, s odstupom času sa pozerám na podzemnú scénu s pochopiteľným nadhľadom a nazývam ju snom. Ale nevylučujem, že sa mýlim. Možno až doteraz sa o mňa stará myšacia rodinka a ja si len fatálne a veselo snívam.

Ďalšou problémovou nadstavbou sa stala škôlka. Mysleli si o mne, že som dievča. Ale Ja som mal svoju seba-hodnotu. Veď kto iní ako Ja, začal ako prvý so samostatným utieraním si zadku po kakaní! V tomto období ma bavili rôzne veci: státie na okraji záhradky s preliezačkami, robenie uzlíkov na slamkách trávy, cikanie na kríky, cikanie do kríža, mľaskanie, hranie s pipíkom a šúľanie bavlniek pod perinou, ktoré fingovali môj popoludňajší odpočinok. Zistil som tiež, že dievčatá majú medzi nohami niečo iné ako chlapci a brat mi potajomky v detskej encyklopédii ukázal ako vznikajú deti a podotkol, že to, čo sme nafukovali nebol balónik.

Táto situácia malého Adama vrcholne pohoršila. Nie, nebolo to tým, že by mal mať predstavy o bocianoch. Spôsob tvorenia sa mu zdal až príliš jednoduchý. V kontraste tajností svojich rodičov totiž očakával zložitejší a menej nechutnejší mechanizmus.

Nuž, ale ani rajská záhrada netrvala večne. Bolo treba ísť do školy. Prvý deň. Boli tu zvláštne deti, ktoré plakali. Pomyslel som si, že keby absolvovali toľko nemocničných pobytov ako ja, pochopili by, že samota nie je až taká nepríjemná. Čas plynul a plynul a okrem pozerania pornografických časopisov a troch týždňov záškoláctva vo štvrtej triede, sa nestalo nič radikálne. Vlastne, bolievala ma hlava, vraj od krčnej chrbtice. Okrem toho som bol dosť chorľavý. Preto sa tu rysovalo praktické využitie tejto výhody, vzhľadom na strach z triednej učiteľky. Zistil som, že trením po látke a priložením k lampičke, automaticky stúpa moja telesná teplota a bolenie hlavy sa dá spôsobiť aj niečim iným, ako krčnou chrbticou: päť hodinovým zízaním do televízora. Týmto spôsobom bolo postarané o moje rekordné čísla vo vymeškaných hodinách a stresovanie starostlivých rodičov. V piatej triede sme už chodili do školy v blízkom mestečku. Dostal som sa do matematickej triedy, zhodou náhod to bol jeden najväčších omylov môjho života. Čísla spôsobovali len slzavé údolia v mojej podivnej duši.

V štrnástich rokoch prišlo obdobie radikálnej puberty. Dovtedy som mal problém s neustálim sa hraním s detskými hračkami a plastelínou, používanou na účel výroby figúrok, ktoré medzi sebou bojovali. Potom som ich upaľoval, alebo zabíjal inšími spôsobmi popráv. Zväčša boli dávané mojim zverencom tresty smrti, alebo iba mučenie. Tieto krásne hry sú pochopiteľné, pokiaľ máte desať rokov. Ja som sa bál, že s nimi strávim voľný čas až do tridsiatky. Ale keďže v tomto veku prišli neústupné erotické predstavy a hormóny sa búrili, do pätnástky bolo detské rojčenie plne nahradené hľadaním neslušných obrázkov a tajnými prianiami o náhodnom znásilnení skupinkou starších nadržaných žien.

 

Teraz sa náš kamarát konečne rozhodol, že ide robiť niečo zmysluplné. Chvíľu sa vám bude čítať ťažšie, je to tým, že jeho myšlienky sú neprehľadné. Rovnako ako neviete, čo možno čakať odo mňa. V iných prípadoch je síce zrozumiteľný, avšak je to spôsobené zásahom mojej cenzúry. Aspoň uvidíte, že vyznať sa v jeho hlave nie je až také jednoduché. Mimochodom ide von so psom.

 

<voľný tok myšlienok>V mojej hlave sa skrýva aj oveľa viac sexuálnych predstáv. Čo to len zo mňa bude?...a už sa zas cítim mierne senilne. Ha! Aké slovo. Veď ani neviem čo znamená! Človek by neveril, čo všetko sa naučí od svojich rodičov. V každom prípade mi tento výraz pripomína domov dôchodcov. Idem s hafanom! Keď hrabe v gebuli, pár kúskov čerstvého vzduchu príde vhod. Mama tu stále otravuje s maximálne nechutnou a zdravou stravou a oco je zas veľmi múdry. Prečo sa vlastne rozprávam sám so sebou, akoby pri mne niekto bol? Asi je to nejaká porucha. Je to zvláštne, keď si predstavujem, že sa s niekym rozprávam, necítim sa tak sám a nadobúdam aj slovnú zásobu. Heh! Ako hovorievala mama: „Ak chceš mať dobú slovnú zásobu, čítaj knižky.“ V živote som v jej ruke nevidel nič čo by presahovalo sto strán. Alf k nohe! Tak je dobrý...Tieto dvere ma dokážu tak nasrať! Jéjda! Kedy konečne prestane trieskať ten zatvárací mechanizmus?! Hopľá, nezabudol som v mechanike porno? Vlastne, to je jedno...mama vie počítač maximálne zapnúť a vypnúť. Alfo fuj! Že vraj vždy keď susedka príde z hriadky, cíti psí moč a musí sa osprchovať. Isto zazerá z okna. No tak, poď už! Musia tvoje humusáčiny vyzerať tak humusácky?</voľný tok myšlienok>

 

Som si takmer istý, že ste si všimli tie otrasné menčestráky, ktoré má Adam na nohách, sú po strýkovi; jeho mama vie veľmi dobre šetriť. Ak nie, vaša chyba, viac ich spomínať nebudem. Náš hrdina je už na lúke, poďme tam, kým nie je neskoro!

 

 

 

1.Adam a Eva (tá čo ho vyhnala z raja)

 

Adam sa prechádzal s milovaným Alfom po lúke, práve vtedy, keď s rovnakým cieľom lámala lúčne steblá na rovnakom mieste osoba ženského pohlavia s pubertálnym vekom pätnásť rokov. Mala tmavé vyzývavé oblečenie, dlhé havranie vlasy a nádherne zaoblené prsia. Pokiaľ ste už jemne spoznali hlavného hrdinu, viete si predstaviť, aký druh myšlienok sa mu motal hlavou. No dobre teda, dnešní čitatelia nemajú predstavivosť, pomôžem vám. Premýšľal o šúľaní bavlniek.

 

-To je tvoj pes?

-Hej, prečo?

-To je jedno.

-Hlavne že padla otázka!

-Hlavne, že si odpovedal.

-Myslíš, že ja nemám právo na odpoveď

-Zatiaľ ho mám len ja.

-Čo ti ho dalo?

-Ty?

-Máš pekné prsia, ak sa neurazíš.

-Ty nie.

-Už musím ísť, čav

-Chceš ísť.

 

Myslím, že ste si všimli čisté dialógy. Istý čas vás Adam nebude informovať o svojej psychike. A vy budete mať dosť času na čítanie mojich zbytočných poznámok a domýšľanie si okolia.

Adama trochu zneistilo neznáme pekné a temné dievča na lúke . Šiel domov. To je bežná ľudská reakcia. Pokiaľ nevieš čo ďalej, jednoducho zdúchneš, kým je čas. Naša pubertálna bytosť, zhodou okolností hlavná postava tohto nevyzretého diela, sa po skúsenosti s nádherným dekoltom, snažila opätovne stretnúť s cieľom položenia pohľadu do očí a ostatných partií danej osoby. Až jedného dňa na rovnomennej lúke, ktorej meno je pre nás nepodstatné Adam stretol Evu.

 

-Ahoj, to je náhoda!

-Náhoda?

-No...

-Neboj, viem že sa ti páčim .Inak by si tu nebol, ide mi o inú náhodu. Myslíš si, že existuje náhoda?

-Určite. A tvoj názor?

-Nemusí ťa to zaujímať

-Inak ja som Adam a ty?

-Je to jedno, ale volám sa Eva.

-Teší ma.

-Viem.

-Cítim sa pri tebe ako vôl, prečo to robíš?

-Ty sa cítiš- ty si. Nechápem prečo si ľudia myslia, že keď o nich niekto povie nejakú negatívnu banalitu, súvisí to s ich osobou. Pokiaľ nie si vôl, nemá ťa čo trápiť, že sa k tebe tak správam. Robím z teba debila nezávisle na tebe.

-Mám z teba čierne pocity.

-To ma teší.

-Si satanistka? Prepáč ak som sa ťa dotkol, ale to oblečenie, arogancia...

-Dotyky vyzerajú inak. Si ešte panic?

-Nejdeš na to nejak rýchlo?

-Chcel si so mnou chodiť? Heh! Dosť naivné. Prosím ťa choď domov, vyspi sa a ak budeš kľudný, tak sa zajtra stretneme. Čas si si už odpozoroval.

 

Na ďalší míting sa Adam pripravil znížením naivity a schladzovaním svojich romantických chutí. Stretli sa podľa inštrukcie „nežného“ pohlavia.

 

-Nazdar Eva ako žiješ?

-Zle.

-To mi je ľúto, môžem ti nejak pomôcť?

-Môžeš mi nejak ublížiť.

-Prečo by som to robil?

-Každý muž chce podvedome súložiť so ženami, je to v tebe. Ženy si myslia, že im to ubližuje, tak sa chlapi prispôsobili, tvária sa, že sú zdvorilí a milí, aby neskôr došli k tomu istému cieľu, len o niečo neskôr. Každý sa pri tom tvári slušne. Ale nie je to prirodzené. Je to proti prírode.

-Keby to takto videl každý o chvíľu sa tu všetci vyvraždíme.

-Všetci nie, zvieratá sa taktiež likvidujú, vyhrá vždy najsilnejší. Hoci si to nechceš priznať, je to tak aj medzi ľuďmi, myšlienky ľudskosti slúžia najsilnejším len na udržanie moci a sami si v kľude žijú vo svojej zvieracej podstate. Pokiaľ chceš byť aj ty najsilnejší, musíš sa to naučiť.

-A čo viera v Boha?

-Vlci tiež hulákajú po mesiaci.

-Mrazí ma z teba.

-To je prirodzené, som dominantná

 

Pokiaľ ste to v predstavách nezaregistrovali, tak vám pomôžem. Eva sa tentoraz obliekla vyzývavejšie než minule, jej čierne obtiahnuté tričko viac než len naznačovalo prednosti našej slečny a Adam si tieto čisté živočíšne línie bez podprsenky všimol. Pusťme teraz nášho hrdinu k slovu, teda k myšlienkam a čítajme ich ako senzácie- chtivý démoni, čo sa mu prediera mozgovými závitmi.

 

Táto baba ma chce snáď zničiť! Áno, túžim po sexe, túžim po moci, ale žeby všetko čo hovorí bola pravda? Som snáď naivný keď verím v dobro? Ale možnože je nadprirodzené, a preto nezapadá do modelu tejto ženskej. Do riti, musel som ju stretnúť práve ja? ...i keď tie prsia vyzerajú dosť nadprirodzene a zároveň sú prirodzené.

-Adam, poď za mnou

 

Naša slečna vytrhla mladého muža z myšlienok, práve vtedy, keď začal premýšľať nad jej ďalšími prednosťami. Cez neďaleký lesík sa mĺkvou chôdzou dostali k prudkej horskej riečke. Zdalo sa, že dramatickosť vĺn valiacich sa cez kamene, podnecuje jej psychologickú sestru v duši Adama. Nevydržal to, a spýtal sa:

 

-Premúdrelá slečna, nemyslíš si, že dobro a ľudskosť je nadprirodzená a odlišuje ľudí od zvierat?!

-Ďakujem za poklonu.

-To bola irónia!

-V tom prípade sa nauč lepšie intonovať, znelo to ako dojčenský hnev. Ale skúsim ti odpovedať. Vidíš ako ťažké stroje upravujú kamenný podklad piliera pod mostom, aby ho nevymývala voda z rieky? Myslíš že to tak bude lepšie než predtým, kým ho voda podmývala.

-Určite.

-Inak povedané, bude to dobré, lebo ľudia budú môcť ďalej chodiť cez rieku. Dobré pre ľudí. Hoci voda by mala pravdepodobne iný názor. Pokiaľ je dobro nadprirodzené, človek by bol nadprirodzený. Ale pokiaľ sa ti zdá že sú ľudia prirodzený, v tom prípade je to len nejaký cieľ ktorý ľudia využijú vo svoj prospech, hoci proti vôli vody. Dobrý je pre nás aj technický pokrok, hoci všetci vieme, že len zväčšuje ozónovú dieru. Vidíš, že dobro je len otázkou toho, čo ti vyhovuje, nie nejaká vysoká nedotknuteľná hodnota. Dobro je teda veľakrát zlé, a tým sa samo ako slovo ničí. Myslím si, že vo svete nejde o dobro, alebo zlo, ale o to, čo potrebuješ a čo ti vyhovuje.

 

Adama tieto slová dostali. Jeho hlava bola vyprázdnená a neschopná argumentov. No tieto pocity sa stále miešali s obdivom voči jeho zvláštnej tajnej známosti, ktorá v ňom vzbudzovala dosiaľ nepoznané túžby po tom, čo by sa nemalo.

 

-Evi?

-No?

-Povedz mi v čom vidíš istotu, keď aj dobro aj zlo sú ne isté

-V tebe...robím si srandu.

-Ideš mi na nerv.

-Odnervi sa.

Hmmm....Zaujímalo by ma ako sa z tohto dostať tak, aby som nebol vyšinutý a zároveň aby som ju tromfol. Nie je predsa možné, aby neexistovala nejaká istota v podobe niečoho dobrého. Do riti, to by bol naprd život! Fú...a možno ešte len bude. Skúsim to dotiahnuť do extrému a možno sa pri tom zloži, vyhrám...a budem mať vcelku pohodovú frajerku...

-Čo si myslíš o samovražde, aj tá môže byť dobrá? Čo by si povedala keby som ti navrhol, aby si sa zabila a spôsobíš tým dobro ľuďom, ktorí ťa nenávidia?

 

Keby ste videli ten Adamov víťazoslávny výraz, spôsobený argumentom ktorý vytvoril, nechcelo by sa vám už ďalej čítať tento text, lebo toľko chlapčenskej ješitnosti v jeho tvári pripomínalo psa po úspešne oplodňovacom výkone.

 

-Poď za mnou, Adam, niečo ti ukážem.

-Myslím, že by som mal ísť domov, je neskoro

-Ser na čas, inak ma už neuvidíš...vlastne...to je jedno.

Jejdá, keby som vedel, že sa budeme predierať cez tieto kriaky, kľudne by som ju už nikdy nestretol. Ktovie ako ďaleko je ešte to divné miesto, kde ma chce zaviesť. Do riti, konár! Heh, vlastne ma buchol do riti. Hmm..

-Už sme tu, vyzleč sa.

-Hrabe ti?

-Neboj sa, vyzleč sa..

-Veď ale ja sa hanbím.

-Mám ti pomôcť?

 

Prepáčte mi, ak som vás vyrušil v zaujímavom momente, len musím objasniť aké zvieratá sa tu nachádzajú, je to ozaj prírodovedný zážitok. Okolo prebehla srnka, ktorá sa vyľakala, keďže ju pichol do zadku ježko, na ktorého si nechtiac sadla. Nie je sa čomu diviť, že sa ježko neuhol, prehýril celú noc hľadaním tej správnej samičky, žiaľ bez výsledku a s obrovským sklamaním. Vráťme sa teraz späť k téme.

 

Pokračovanie už asi nebude, alebo áno?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Zakladateľ siete pre deti milionárov: Neukazujú len svoje bohatstvo, ale to, ako žijú

Používať ju môže iba ten, čo má na tisíceurové mesačné členské, pozerať sa ale môže každý, hovorí JURAJ IVAN.

PLUS

Architekt: Niektoré sedačky sú zámerne nepohodlné

Aké zásadné chyby robíme pri zariaďovaní obývačky?

SVET

Zomrel český hudobník Radim Hladík, založil skupinu Blue Effect

Postupne sa prepracoval k vlastnej tvorbe.


Už ste čítali?